„Boja šom u baby Oji. Štále mi niečo padajo ž júk. Jujaj ša nojmájne žobjaj a išjej do jiti,“ informuje Haňa. Slovník babky Oly. Zhodou okolností, obe rodiny máme doma vozíčkara. Juraj spadol pod vlak ako osemnásťročný, bude mať štyridsať. Rovnako ako Petra, je citlivý na zvuky, zvyknutý na maminu pozornosť, a tak rovnako znášajú neznášajú aj Haninu prítomnosť.

***

Berie si Petrine barly a zahlási: „Idem do škvojky. Pri dverách sa otočí: „Vjátija šom ša. Je tam kojona.“

***

Mamina je v obchode, Petra a tatino v robote, sme tu samy. Pri dverách zazvoní Daňula. Priniesla kaleráb a tri lízatká od Mira. „Toto ti posiela Miri, lebo vedel, že budeš tu. Jedno pre teba, jedno pre Peťku a jedno pre maminu. Môžeš ho papať len s maminkou, nebehať pri tom, aby si si s paličkou neublížila.“

Len čo si mama umyje ruky, beží za ňou a dožaduje sa lizátka.

„Ty si ešte maličká, nemôžeš lizátka.“

„Aje to mi Miji pošjaj!“ rozplače sa.

„Miri sa pomýlil. On má už veľkých vnukov, zabudol, že maličké deti to nemôžu.“

Počúvam ten ukrivdený plač, nezdá sa mi to fér.

„Počúvajte, dievčatá. Čo keby ste to urobili takto. Maminka si ho rozbalí, bude držať a spolu ho budete lizkať, každá z jednej strany.“

Obe súhlasia. Haňa si párkrát lizne, schmatne ma za ruku a spokojná beží do podkrovia.