S mamou treba ísť na posledné očné vyšetrenie pred operáciou šedého zákalu. Iva nemôže, ide do roboty – sadiť stromy, na iný deň nemá brigádnika. Aby mladí nemuseli ráno skoro vstávať, rozhodnú sa, že strávia u nás dva dni, aj s prespaním. Prvý vstáva Mišo, ide pre mamu a do nemocnice. Mne zvoní budík o ôsmej, treba odviezť Petru do roboty. Haňa sa ma nevie dočkať, už ma ťahá do podkrovia. Riešime tam niečo dôležité, keď počujem dole hlasy.

„Ako rýchlo sa vybavili! Tatino s babkou Zuzkou sú už doma! Musíme ísť dole, privítať ich.“

Nechce sa jej, ale poslúchne. Mama bude u nás obedovať a užije si pravnučku, prichystáme jej pekný deň. Tatino odišiel za svojimi povinnosťami, zostali sme doma štyri baby.

„Haňa, prečo sa nehráš tak, aby som ťa aj ja videla?“ napomína ju babka Zuzka, keď sedí na schodoch za jej chrbtom. Vyberiem obrovskú knižku, ktorú čítavame na zemi, sú tam maľované zvieratá, ukazuje prštekom, ja čítam názvy, chvíľu ju udržím v dohľade babky. Ťahá ma znova do podkrovia.

„Babuľka, ja musím ísť variť. Mamina sa musí rozprávať s babkou Zuzkou, bolo by jej tu samej smutno. Zahraj sa trošku dole.“

Skúša to s maminou, tá jej odpovedá rovnako.

„Vieš, čo? Poď so mnou do kuchyne, budeme spolu variť.“

Ochotne cupká za mnou.

„Čo jobíš? Čo budeš vajiť?“

„Teraz čistím zemiaky, budem robiť zemiakové placky. Opláchneme a budeme strúhať. Vylez si na túto stoličku, budeš dobre vidieť do misy.“

„Pječo nestjúhaš na tomto?“ ukazuje na najmenšie dieročky.

„Vieš čo, kedysi som strúhala tam, ale bola z toho kašička, veľa šťavy. Zapáčilo sa mi to na drobných slzičkách, odtiaľ idú také drobulinké slížiky, chutí nám to tak.“

„Tejaž čo?“

„Teraz tam dáme drvenú rascu, mleté čierne korenie, osolíme, hlavne veľa majoránky. A cesnak!“

Vyberiem zo špajze cesnak, polámem ho na strúčky, za pomoci nožíka ho čistím. Haňa si jeden zoberie a drobnými prštekmi aj bez nožíka ošúpe. Pochválim ju.

„Tejaž čo?“

„Ešte pridáme dve vajíčka, trošku múky a hotovo.“

„Čibuju tam daj!“

Niekedy nastrúham aj cibuľu, niekedy nie, dobré sú aj tak. Začnem masu miešať, ale Haňa trvá na svojom: „Čibuju tam daj!“

„Maminka dáva aj cibuľu?“

„Áno!“

„Pokrája ju na drobučko, alebo nastrúha?“

„Pokjája,“ odpovie bez zaváhania.

Poslúchnem.

„A tejaž čo?“

„Teraz vám dám polievočku a ja začnem vysmážať placky. Choď si sadnúť do obývačky na svoju stoličku. Pri sporáku sa mi nemôžeš motať, je to tam nebezpečné. Mohol by ťa oprskať horúci olej.“

Kým dojedia polievku, prvé placky sú hotové. Monka robí poslíčka, prináša z kuchyne ďalšie a ďalšie, delí im na tri taniere, počujem iba: „Hanka, nejedz tak rýchlo! Je to ešte horúce!“

Našťastie mám v chladničke ako záchranu fazuľkové rolky aj rizoto z predchádzajúceho dňa, keby náhodou nezostalo dosť pre Miša a Petru.