„Gabi, choď žobjať Hanku a Jujka, ja šom štajá.“ Ľahne si na posteľ, aby dodala vážnosť svojim slovám, dodá: „Aši žomjem.“

„Ja som Hanka veľmi stará, nedožijem do jari, nebudú mi kukučky kukať na tom mojom košiari,“ zanôtim.

„Ešte.“

A tak spievam stále dokola, na bábiky zabudne.

„Hani, ja som mladá alebo stará?“

„Štajá.“

„Mamina je mladá alebo stará?“

„Mjadá.“

„Baba Ola je mladá alebo stará?*“

„Štajá.“

Bea, tatino, Peťa, všetkých zaradí správne.

„Dedo Mišo?“

„Štají. Vjaštne mjadý! On ešte tjochu vidí.“

„Haňa, starí ľudia  nie sú slepí, oni vidia. Niektorí lepšie, iní horšie, rovnako veľa mladých ľudí nosí okuliare a môžu byť medzi nimi nevidiaci.“

***

V Nemšovej majú návštevu. Monka nachystá plný stôl slaných aj sladkých dobrôt. Haňa sa hrá so Simonkou, každú chvíľu prebehne okolo stola a naberie si arašidové chrumky. Mamina ju napomína, nech si zoberie aj niečo iné. Nekupuje ich bežne, nezdá sa jej to vhodná potrava pre malé deti. Napomenutie nepomáha, zoberie misku, položí ju na skrinku a vyzve dospelých, nech si berú odtiaľ.

Malá pribehne, pýta sa: „Kde šú chjumky?“

„Zjedli sme ich,“ použije mama malú lož.

„Aj mišku?“

***

Volá mi kamoška. V pozadí počuje Haňu, pýta si ju k telefónu: „Ako sa máš, Hanka?“

„Dobje.“

„Nepôjdeš s babinou von?“

„Nie. Šak fučí vetjiško a pší.“

„Obed si spapala?“

„Jošpplala šom.“

„Môžem ti doniesť lizátko? Už si ho niekedy papala?“

„Jašné, jašné,“ odpovedá horlivo. Opak je pravdou.

„Mamina dovolí?“

„Mamina je u doktoja.“ Toto je pravda.

„Už vieš, či budeš mať bračeka alebo sestričku?“

„Šeštjičku.“ Toto nevie zatiaľ nikto, zdá sa, že ona hej.

„Ako sa bude volať?“

„Monika.“ To určite nie.

„Nechcela by si Gabiku? Babku by to iste potešilo.“

„Nie. Už to tak mám napjánované.“

„Ty to už máš naplánované?“

„To tak v živote je.“

Rozlúči sa s Daňulou týmto múdrom.