Haňa s tatinom blbnú. Počas hry jej stiahne ponožku. Haňa si vyzúva aj druhú.

„Nie, Hanka, bude ti zima na nožičky,“ napomína ju ten, kto jej stiahol prvú.

„Ja štem byť bošatá!“ bráni sa Haňa.

„Ukáž babine, ako si vieš sama obliecť ponožku,“ nabáda ju.

„Nie!“ Haňa cúva, uniká, až spadne do plastovej prepravky na hračky. Kriví tváričku, plač sa ešte len rozbieha. Tatino ju tíši: „Ty si sa len zľakla!“ Nepomáha. Nárek naberá na intenzite. „Hanka, veď ty si jabĺčko! Spadla si do bedničky, ako tie jabĺčka, čo som včera oberal.“

Plač sa mení na smiech. Nechá si obuť obe ponožky a beží k bábikám.