Bábika Jurko, zatienila všetky hračky. Spomínam na časy, keď sme s malou Ivou išli spolu v sobotu do mesta kúpiť prvú bábiku, bábätko, do nového kočiarika. Celou cestou sme sa tešili, ako doma spolu s tatinom vyberieme meno. Len čo sme ju vybalili, tatino vtipálek vykríkol – Pišta! Snažila som sa Ive vysvetliť, že tatino iba sranduje. Je to dievčatko a vymyslíme iné meno. Nechcela o tom ani počuť. Pritisla si ju k líčku – moja Pišta! Ich vzťah bol taký vrúcny, žiadna ďalšia ho neprekonala. Meno jej zostávalo, s Pištou sa hrala Monka, aj Peťa, až Haňa zmenila meno aj pohlavie. Len čo bábiku chytila do rúk, oslovila ju Jujko. Aj včera, keď sadali v Nemšovej do auta, hlásila: „Teším ša na Jujka.“

Obliekala, vyzliekala, dávala ho na nočníček, natriasala, pestovala, občas ho dala na kolená mne. Potrebovala pomôcť s čiapočkou, postrážiť, s takým dieťaťom je veľa roboty. Petra chvíľu sedela, pozorovala nás, potom zišla na zem a po kolenách sa blížila ku nám. Vzťah k neterke sa zlepšil, ale ten kus dieťaťa v nej stále trošku závidí, cíti sa ukrátený o moju pozornosť.

Malá zareagovala: „Pomojkaj ša š Peťuškou, ja mám Jujka.“ Zobrala bábo z mojich kolien a hojdala ho v náručí.