„Gabi, čo mi dáš, čo ši žašjúžiš?“ pýta sa ma hneď pri príchode Haňa.

Niečo mi v tej otázke nesedí, snažím sa ju rozlúštiť, otočím sa na mamu Monku.

„Ako mám tejto otázke rozumieť?“ zopakujem ju.

„Jaaaj!“ smeje sa Monka. „V aute sa pýtala, čo mi dá Gaba? Čo si zaslúžiš, povedala som jej.“

„Si hladná?“

„Nie.“

Vie, že pred obedom nič nedostane, neskúša to. Zoberie bábiku Jurka a prihovára sa mu: „Jujko, netjep ša! Nebuď taký nežbedný!“ nechá ho spadnúť, akože sa jej vyšmykol z rúk. Dvíha ho zo zeme: „Ako ši najáštol! Už ši mi ťažký.“

„Čo papá tvoje bábätko, keď tak utešene rastie?“

„Tjávičku.“

„Trávičku? Moje deti papali mliečko.“

„No, aj mjiečko papá, aje tjošku aj tjávičku.“

„Nebude to zajačik?“

„Nijeee. Šak to je Jujko! Už je vejkáč. Už chodí do škvojky.“

„Keď porastie takýmto tempom, čochvíľa sa bude starať on o teba.“

„Jujko! Nevyžúvaj ši tú ponožku! Bude ti žima na nožičky!“ Ponožky sú o čosi väčšie, samé skĺznu na zem. „Podž mu nožičku, Gabi, obječiem mu ju.“

Ostatní hladoši už pýtajú polievku, pridá sa aj Haňa. Po polievke paprikáš s haluškami a prichádza na radu – čo ši žašjúžiš.

"Vidím, že si všetko pekne spapala, dostaneš ovocnú tyčinku."

S plným bruškom ma ťahá do podkrovia. Otvára svoje šuplíky: „Jeeej, švík! (Psík) Koník! Kde ši to kúpija?“

„To sú hračky, s ktorými sa hrala teta Iva, tvoja mamina a Peťa. Sú odložené v bedničkách a postupne vyberám tie, na ktoré si už dorástla.“