Včera som s potešením zistila, že aj s Haňou sa už dajú prevádzkovať gaučové hry, ako u Lasicov. Jeho dcéra farbisto líčila, detstvo pod dohľadom otca, keď mama pracovala. Bol v tomto vynaliezavý, aby nemusel opustiť polohu ležmo. U nás s tým začala Haňa: „Tuto si lažkaj!“

Poslúchnem.

„Je ti žima na nôžky?“

Zvažujem, čo je pre mňa výhodnejšie, poviem: „Áno.“

Beží do chodbičky, vytiahne z koša na bielizeň froté osušku, prikryje mi nohy.

„Je ti žima na bjuško?“

Už viem, čo treba povedať: „Áno.“

Dupoce ku košu, pribehne s detskou plachtou, prikryje mi brucho.

„Je ti žima na cece?“

„Čo je cece?“

Ďobne mi prstom do prsníka: „Totooo!“ Tónom, že také ľahké neviem.

„Áno.“

Prikryje mi prsia.

„Je ti žima na kk?“

„Áno.“ Vyhrievam sa v podkroví na slniečku a je mi tak dobre. Nemusím chodiť po štyroch, skákať na fitlopte, schovávať sa pod malý stolík...

Prikryje mi krk.

„Je ti žima na oči?“

„Áno.“

Prikrýva mi tvár obliečkou na detský paplón. Trochu mám problém s dýchaním, ale čo. Som zvyknutá. S respirátorom to nie je o nič lepšie. Som ochotná vydržať v tejto polohe, pokiaľ mi to bude umožnené, keď Haňa pošepne: „Ty tu pekne ležkaj, ja ši idem niečo zobjať dole.“

Keď počujem, ako naozaj dupoce smerom ku schodom, vystrelím, všetky handry zo mňa spadnú a bežím za ňou. Naše schody naozaj nie sú bezpečné pre dvojročné dieťa.