Podkrovie je veľké lákadlo. Vylezie na rebriny rýchlosťou opičky, musím kričať: „Dosť! Iba pokiaľ na teba dočiahnem! Teraz dole, jedna rúčka, druhá rúčka, vždy si nahmataj nožičkou, či máš pod sebou šteblík, nestup do prázdna!“

Zlezie, vbehne do izby, vyskočí na posteľ.

„Z vysokej postele neskáč sama! Iba keď ti podám ruky!“

Na jej opakované pječo odpovedám: „Keď tu nie je maminka, ja som za teba zodpovedná.“

„Vájať a jašiť! vykríkne a už beží do prostrednej izby. Ja na jednu posteľ, ona na druhú. Váľa sa, kope nohami, rukami, tvorí nezmyselné spojenia slov. Opakujem všetko po nej, dávam si záležať aj na intonácii. To je smiechu! Mení polohy, rôzne kreácie a dbá na to, aby som dodržiavala postavenia. „Jedna nožička pokčená, djuhá vystjetá!“

Je úžasne uvoľňujúce vykrikovať nezmysly, trepať nohami a rukami, smiať sa a nepripadať si pritom ako magor.

„Poď, Gabi!“ vedie ma do skrýše nad schodiskom za zábradlím, kde sa dá len po kolenách. Kľačíme tam a ona zrazu povie: „Nemám ťa jada!“

„Prosím?“ asi som zle rozumela.

„Nemám ťa jada!“

„Toto si  mi ešte nikdy nepovedala. Prečo ma nemáš rada?“ nechápem.

„Jebo ši odpovedná.“

Vybuchnem smiechom, až keď sa upokojím, pritúlim si ju a vysvetlím: „Haňulka, zodpovednosť znamená, že ťa veľmi ľúbim a záleží mi na tom, aby si si neublížila.“