Vidím mladých, ako vezú bicykle do záhrady k altánku, Haňa nikde. Vytuším, že im ušla cez garáž, otvorím vchodové dvere a tá si už so širokým úsmevom vykračuje po schodoch. Sadá si na taburetku, vyzuje tenisky, prebehne do kúpeľne, vylezie na Petrinu stoličku a kričí –juky! Kým prídu hore rodičia, už sedí za stolom a čaká na obed. Je celá od slniečka, ako mliečna čokoláda, prstienky vlasov sa jej krútia okolo tváre. Najkrajšia.

***

Zoberie starý ovládač, ktorý jej bol pridelený miesto mobilu a telefonuje: „Ahoj, Daňula! Jako? Dobje? Mhm, mhm, mhm,“ prechádza sa po izbe. Podíde ku mne: „Móžeš pozdjaviť Daňulu!“

Siahnem po telefóne, zastaví ma. Sama mi ho drží na uchu: „Môj tejefón! Pomačkaja by ši mi! Pokažija.

***

Sedí na taburetke, dvere sú otvorené, ručičkou sa drží presne na najnebezpečnejšom mieste.

„Haňulka, sem ručičku nikdy nedávaj! Niekto by mohol omylom privrieť dvere a bolo by z toho veľké bobenko. Keď bola teta Iva maličká, tiež tu sedela ako ty. Už bola obutá, pripravená na odchod s tatinom. V poslednej chvíli sem dala ručičku, nezbadala som to, privrela dvere a bol z toho veľký plač. Aj ja som plakala, tak mi bolo ľúto, že si ublížila.“

Prichádza tato Mišo, Haňa oduševnene v skratke opakuje môj príbeh: „Iva dala jučičku, no no no, bolo by bobenko.“

„Vidíš, aká je babina nevšímavá,“ komentuje otec roka.

Pozriem sa na neho významne, nebudem to rozoberať pred dieťaťom.

„Čo je? Kedysi bola s tebou väčšia sranda,“ zľahčuje.

„O tom sa porozprávame medzi štyrmi očami.“

Čo si z toho odnesie dvojročné dieťa? Miesto toho, aby si ma podporil, zhodnotíš, že babina je nevšímavá. Ak bude pri dverách niekto iný, pokojne tam teda môže strčiť ručičku, nič sa nestane? K tvojmu „humoru“ som zhovievavá, pokiaľ nie je svedkom Haňa.