Konečne po roku, kaderníčka. Ofinu som si strihala sama, keď som už nevidela a vlasy rástli. Kaderníctva zatvorené, keď otvorili a mala som termín, prišla správa – idem do karantény.

„Ostrihajte ma ako pred rokom! Vtedy som sa páčila aj zaťovi.“

Pripomeniem čo a ako, spokojná odchádzam. Vlasy si dávam do krátkeho chvostíka, nech mi nie je teplo. Prichádzajú mladí.

„Ty si ostrihaná! Ofina dobrá!“ ohodnotí Monka.

„Rozpusti si to!“ vyzve ma Mišo.

Prezrádzam pri tom, ako som kaderníčke vysvetľovala strih pre zaťa.

„Tento raz sa jej to nepodarilo! Daj si to radšej do tej gumičky!“ komentuje úprimne.

„Ostrihala ťa ako malú Emu,“ pridáva sa Monka.

Smejem sa a radujem, že ma nešetria a na rovinu povedia, čo si myslia.

Sadnem si na prvý schodík do podkrovia, Haňa vylezie vyššie, usadí sa za môj chrbát.

„Ujobím ti kjášny účeš!“ oznamuje a sťahuje mi gumičku z vlasov. „Očešem,“ hovorí sústredene. Nenápadne mrknem dozadu, hrebeň som jej nedala. V ruke má zelený zmetáčik, ktorý používam iba na odrobinky pod stolom, takže mi to vôbec neprekáža, naopak, je to príjemné. „Škajedé vjaši ti vythám!“

Pocítim šklbnutie. Asi našla nejaký šedivý. Verím, že kým ich bude viac, Haňa dorastie a nevytrhá mi všetky.