Hráme sa v podkroví. Haňa sa zastaví: „Babinka do Haninej! Kakám!“

Hm. Haňa tu má svoju izbu? Zatiaľ sú všetky jej, okrem Petrinej. To je trinásta komnata.

Pochopím, že do inej. Potrebuje súkromie. Ukáže prstom von, zatvorí si dvere. Chvíľu čakám, potom opatrne nakuknem. Leží na posteli a počíta na kalkulačke.

„Už si?“

„Eče neni,“ vyskočí z postele, znova ma vykáže z izby, zatvorí dvere.

Čakám. Keď dlhšie nechodím, vykukne sama, je zvedavá. Pribehne ku mne, vidí, že som tam, beží naspäť „Eče neni!“

Toto zopakuje niekoľkokrát.

„Počúvaj, Haňa!“ dám si ruky vbok. „Nerobíš si ty zo mňa srandičky?“

Nakloní hlávku, šibalsky sa zasmeje: „Tjošku jobím.“

Zoberiem ju za ruku, odvediem dole po schodoch: „Ovoňaj tatino!“

A už je vo vani.

„Čévené jab´čko v obočku máááám. Kojo vidím, tomu dám, tomu dám.“

„Dávajte si na ňu pozor! Počujete, čo spieva?“ smejem sa.

Červené jabĺčko v oblôčku mám, koho rada vidím, tomu ho dám, tomu ho dám.