Pekné počasie vylákalo Haňkovcov na bicykle. Prišli v stredu pred obedom, popoludní si tatino s Haňou pospali. Tato Mišo potom v podkroví učil po telefóne,

mama Monka mala po dlhej dobe stretko s kamoškami na Brezine. Mne nechali

na starosť-radosť Haňu.

Večer nevedela dlho zaspať. Registrovala každý vlak, auto, musela ju Monka zobrať na chvíľu k sebe do postele, potom už spala vo svojej. Keď tu spali naposledy, bola ešte bábätko. V malom mestečku dedine ju nič neruší, zvykla si na večerné ticho.

Ráno sa zobudila pred siedmou, driemala som za stenou pri jej džavote. Dávam im moju prostrednú izbu a ja spím v bývalej Monkinej, ktorá je jej stále plná.

Nevie sa odstrihnúť a odniesť si svoje veci ako Iva. Mne to nevadí, miesta  a skriniek je v dome dosť. Malá si v poslednej dobe zvykla vyzliecť ráno pyžamko a holá sa šuchnúť mamine pod perinu, potuľkať sa, potúlať, ako hovorí ona.

Za mojimi dverami počujem: „Za Gabou!“

„Gaba ešte spí,“ krotí ju tatino.

„Haňa!“ zakričím na ňu.

Mišo odšupol dvere, bosými nôžkami iba v plienkových nohavičkách vbehla dnu.

Chvíľu zaváhala, keď som odhrnula perinu, skočila ku mne. Nechala sa prikryť až pod bradu. Na jej náturu vydržala dlho tichučko ležkať, pritúlená, hlavičku na mojej paži. Pošepky začala spievať - halelúúúja, pášlo dieuča pávy... Potom trošku hlasnejšie skúšala hrdielkom svoje melódie. Opakovala som po nej. Táto hra sa jej zapáčila. Vymýšľala čoraz zložitejšie variácie. Takto sme sa zabávali možno do pol deviatej, kým sa začala vrtieť a chcela ísť dole. Zviedla som ju po schodoch, Petra si večer zabudla zatvoriť dvere. Haňa so svojou slniečkovou povahou na ňu: „Dobjé jánko! Stávať!“

Petra sa zamračí: „Mňa nebudeš dirigovať!“