„Poď, zavoláme Danule!“ vyzývam takmer dvojročnú vnučku.

Ona má svoje „haló“. Keď sa jej zažiada telefonovať, poslúžil starý ovládač na vežu.

Robím výnimku. Kamarátke vnuci odrástli, víta milé osvieženie, keď jej niečo pošteboce naša Haňa. Tento raz to dostalo nečakaný spád. Počká, kým vyťukám číslo, sotva začne zvoniť, uchmatne mi ho, postláča kadečo, tým zvonenie zruší. Nepotrebuje protihráča, spustí: „Daňula, čau! Ako máš? Dobe?Dobe? Kesli si! Sedkaj pekne! Bežím, obujem topánky, kujéj. Čau papapa!“

Danula čau! Ako sa máš? Dobre? Dobre? Kresli si! Sedkaj pekne! Bežím, len si obujem topánky, kuriér prišiel.

Snažím sa odobrať jej telefón, vysvetľujem, že treba počkať, až Danula zodvihne a potom rozprávať. Zošmykne sa mi z kolien aj s telefónom, sadne si na schodík, kam nedočiahnem. Otočí dlaň smerom ku mne: „Nekaj!“

Mám ju nechať na pokoji. Vysvetľujem, že to je môj telefón, nech si na hranie zoberie svoj. Haňa si položí dlaň na srdce, pokriví tváričku nespravodlivosťou: „Moje haló!“

„Nie, babulka, toto je môj a vráť mi ho, prosím.“

„Hanin!“ skúša na mňa zapôsobiť svojim ksichtíkom.

Na babu Olu to platí, na babu Gabu nie. Telefón jej je odobratý, ideme si čítať.