„Ešte večer na posteli som sa usmievala. Prehrávala som si to. Na všetko hovorila nie. Nechcela povedať, ako sa volá, ako sa volám ja a ešte sa na tom smiala. Až tak očená prižmúrila a smiala sa na nás. Chcela som ju zodvihnúť a vieš, že som nevládala?“

„Nečudujem sa. Veď má viac ako desať kilov. Čochvíľa ona teba zodvihne.“

„Posadili mi ju na kolená, obzerala si ma, robila na mňa ksichtíky. Tak som sa nasmiala. Najskôr sa ma len tak dotkla a potom ma pohladila!“

Monka: „Haňa sa babky dotkla jedným prstom, skúmala materiál. Mišo jej hovorí- urob babke moja! Pohladkala ju po vlasoch.“ „Čože? Aký materiál?“ nechápe Petra. „Babka má vráskavú tvár. Decko nechápe, že staroba. Chce si vyskúšať, ohmatať.“

„Videla som, Mišo narobil fotky.“

„Tak som rozmýšľala. Tak ako Mišo s Monikou prinášajú pohodu a dobrú náladu, tak aj tá malá je dobrá. Neplače, nehnevá sa, ako iné malé deti. Je taká rozumná. Ja mám výčitky, že som vás vychovávala v strese. Bola som stále nervózna.“

„Mami, to si nevyčítaj. Bola iná doba, iné prostredie, iné podmienky. Zbytočné je teraz sa rýpať v minulosti. Ber to tak, že každá sme robili pre deti to najlepšie, čo a ako sme vedeli.“

„Ale to tato! Na neho som nahnevaná. Mohol chodiť domov častejšie, aj keď bol na montážach. Stále som bola sama a každý večer som sa triasla, čo keď budete mať teplotu. Telefón nebol, ako by som zavolala doktora. Volal ma bývať do Ostravy. Tam mu ponúkali byt. Ale čoby som tam ja v cudzom meste. On by bol od rána do večera v robote. Vy by ste chodili do českých škôl. To sa mi nelúbilo.“

Vinník sa vždy nájde. Nebola si sama. Celý život s mamou za zadkom. Inak by vyzeralo vaše manželstvo bez svokry, tato by nehľadal útočisko v robote. Možno by sme boli rodina. Mama, tato, deti. Nie babka, mama, deti, tato. Možno.