Ešte minulý rok som nechápavo pozerala na rodičov s malými bábätkami v nosičoch, ktorí postávali na letných podvečerných koncertoch, piknikoch. Hovorím nechápavo, aby som nemusela priznať, že priam odsudzujúco. Čo to dieťa z toho má? Nemali by s ním zostať doma? Nemalo už dávno spať vo svojej postieľke?

Včera som bola na pikniku, ako každý piatok, s Petrou a kamoškami. Asi v polke koncertu prišli naši mladí, dvojmesačné bábätko spinkalo na hrudi tatka v nosiči. Len čo sa ukázali, pribehla kamoška, takisto s dieťatkom v nosiči. Nezostali pri reprákoch, postávali pod lesom, kde hudbu vnímali skôr ako kulisu a diskutovali s priateľmi, ktorých náhodne postretali. Koncert končil okolo pol ôsmej. Hana sa práve zobudila a zvedavo vykúkala na svet okolo. Začínalo mrholiť, vytiahla som pršiplášť pre Petru, ale zať hneď nieee, odvezieme vás. Sedím vzadu, malinká rozvalená, pripútaná v povinnom vajíčku, pôsobí nadmieru spokojne. Pozerá mi uprene do očí, vníma môj hlas, snaží sa napodobiť reč, usmieva sa. Posledné dojčenie stíhajú s prehľadom, tak ako je zvyknutá, potom ju čaká postieľka.

Tak neviem. Bolo naozaj také dôležité, voziť bábätká v kočiari, ukladať ich na spanie do postieľok? Neprospeje im viac prítomnosť rodičovského tepla, spoločné zdieľanie pocitov z hudby? Chodila na koncerty už v maminom brušku a pri obzvlášť dobrých pasážach napomínal tato mamu Monku – daj si tie ruky preč z brucha, nech počuje!