Malinkú som bola pozrieť hneď druhý deň po pôrode. Iva to nevydržala a skočila tam ešte v ten večer. S Petrou sme čakali na parkovisku, keď ich prepúšťali, aby si neter poobzerala, bolo jej ľúto, že my sme ju videli a ona nie. Všetko bolo dobre načasované, cez víkend budú dvaja, udomácnia sa, zosúladia. Keď bude Monka potrebovať, zabehnem v týždni. Aby sa im tam nenahrnuli návštevy, navrhla som oslavu u nás. Záhradnú party u nich urobíme najskôr o mesiac. S bratom sme sa dohodli, zoberú prababičku a prídu v sobotu alebo v nedeľu. V sobotu mame volám, prídu pre teba dnes alebo zajtra, ešte sa nerozhodli.

Upiekla som bábovku, marhuľový koláč, fašírku plnenú vareným vajíčkom, uhorkou a kapiou, krája sa za studena, dnes či zajtra, nezáleží na tom.

Poobede zájdem do záhradky, pokosím, polejem presadené petúnie, pípne mi esemeska – prídeme dnes. Fajn. Dorobím, čo treba, prezlečiem sa, zotriem prach, umyjem stolík, zazvonia. Mama medzi dverami spustí: „Hnevám sa na vás! Na teba, aj na Jula, na všetkých!“

Myslí to vážne. Naštvaná je parádne. Švagriná Renátka spoza jej chrbta hádže na mňa oči, ja čakám, čo bude ďalej, nechápem.

„To ste mi nevedeli ani jeden zavolať, že ideme dnes?!“

„Mami, veď ráno som ani ja nevedela. Ty vždy hovoríš, veď som doma, ja som za päť  minút hotová, nezáleží na tom, kedy prídete.“

„Ale deň potrebujem vedieť!“

Chytím jej do dlaní tú strapatú šedivú hlavičku a hovorím: „Dobre, mamula. Teraz sme všetci počuli, že deň potrebuješ vedieť, zapamätáme si to a zariadime sa podľa toho. Ty moja malá mama, tvrdohlavá.“ Keď ju pustím, uvoľní sa, vyzlečie, sadne si do obývačky. Bežím im zaliať kávu.

„Ja mám už tretiu! Druhú som mala u Betky, keď som nevedela, že pôjdem k vám,“ pokračuje vo výčitkách. Ani jej nepoviem, že som urobila srdiečkovú bez kofeínu, keby náhodou, neublíži. „Začala som si upratovať, bola som celá spotená...“

„Ja som kosila, aj ja som spotená, budeme smrdieť spolu,“ snažím sa humorom zmierniť jej podráždenosť.

„Ráno ma prehnalo, keby viem, že ideme, zoberiem si živočíšne uhlie, potrebujem sa pripraviť.“

„Dám ti Endiex.“

„Netreba, veď záchod je blízko.“

Ani raz ho nepoužila, nebolo to také akútne.

Fotky som mala nahraté na kľúčiku, ukázala som im v telke bábätko s maminou. Všetci sa rozplývali, to naše je vždy najkrajšie. S brašulom sme dali tri becherovky, prababička jednu a bolo veselo.