Dni, keď nekvapkalo a s vetrom nepadali konáre, som celtu strhla, aby bol výhľad na hviezdy a do koruny javora. Jednu noc ju strhol vietor sám - je niečo lepšie, ako v 5 stupňoch vyliezať z nahriateho spacáku a len v cégéčkach vymýšľať nový spôsob kotvenia? Každé ráno tesne pred svitaním sa v diaľke koktavo ozýval kuvičok a večer po zotmení sova dlhochvostá z tesnej blízkosti. Súmraky boli prekvapivo staroružové a samotné západy slnka krvavočervené... a dni s plechovo modrou oblohou a simpsonovskými bielymi mrakmi striedali dni s ustupujúcou hmlou a sivým nebom, z ktorého občas zasnežilo.
Málo blata, len v bahniskách jamky od rochniacich sa jeleňov a vyležané plôšky na lúke od pozorných laní. Krkavce, vlci oblohy, v párikoch sa zabávajúce na náš účet - keď preletia prinízko, počuť, ako tvrdé letky udierajú do vzduchu, pripomína to niekedy sonický tresk. Pomalé udieranie ďatľa do stromu, keď hľadá jedlo a rýchle ako dávka zo samopalu, keď rozozvučí rezonančný konár. Na hrebeni vlčie hovná plné plodov jarabiny, premýšľam o vlkoch lezúcich na nakláňajúce sa kmene, myslím na ich citlivé nosy, ktorými sliedia okolo bivakov, kým skupina holokožích zvierat je na lúke fascinovaná hviezdami.
Minulý týždeň.