Tak iba skica, skica tej raz básne,

pohľad obnažený v hladných očiach

kdesi v tichu … vymyslený príbeh.

Stratím sa v ňom raz na deň schúlený

ako myš do trávy.

Dni, čo sú steblá, vládne v nich zvláštny div:  

všade naokolo je bitie Kolosea

v kalendári bytia v ňom rátam dni

valia sa po mne po myšacích chodníkoch

v prúde slov bez cieľa …

A potom v trieskach dňa, ktorý nezačal  

vykročím po štrku myšlienok, no na konci

už plieska bič suchej trávy.

Ako dáky orol na oblohe v hlave

zápasí predstava s inou predstavou

ako zabijú pravdu pred zotmením.  

Je to podivné, až sa bojím,

aby ma nezbadali,  

idem slepo za nimi, hoci poznám

ich cestičky v poli, no nikdy som nestretol

ani jedného takého podivína.

Akosi neverím, že ma ku ním priviedla

len číra náhoda. A tak deň končím ako vždy

iba úvahami v kope zasneného sena.