4.7.2026

Prichádzame na referendum. Naše písmenko má sympatické žieňa. Študuje občianske preukazy.

„Vladko K. je v akom vzťahu ku vám?“ pýta sa s úsmevom.

„Vladko je jej otec,“ ukážem na Petru.

„My sa poznáme. Zamestnal kedysi môjho brata.“

„Ako sa volá váš brat?“

„Marcel G.“

„Nespomínam si.“

„Naša mamina Eva bola vedúca kaviarne Bianca.“

„Aha! Tak to hej. Pamätám si.“

„Aj Vladkovho brata poznám. Toho, čo robil v Dukle.“

„No...Ivan už dva roky nežije.“

„A vy bývate stále tu na Sihoti, však? Pozdravujte Vladka!“

„My hej. Vlado už býva v Zamarovciach. Má novú rodinu. Syna Samuela, po dedovi. Ale máme dobré vzťahy. Určite pozdravíme,“ usmievam sa.

Počítam, že si Vladka približne dvanásť rokov nevidela.

Telefonujem bývalému.

„Mám ti odovzdať pozdrav,“ vysvetľujem od koho. „Povedala som, že máme dobré vzťahy, určite ťa pozdravím.“

Zasmeje sa.

„Čo sa smeješ? Veď keď od teba nič nechceme, tak máme pekné vzťahy.“

„No ešte aby ste odo mňa voľačo chceli!“

„Čo už by sme teraz mohli chcieť. Od starého deda, čo sa nevládze postarať ani sám o seba,“ smejem sa.

Kým si vládal, nebola ochota.

„Mama! Nerob mu zle!“ zastane sa ho Petra.

„Kam idete na dovolenku?“ mením tému.

„Samo je s frajerkou v Albánsku. My nikde. Možno len tu niekde. Nejaký predĺžený víkend.“