3.7.2026

Vychádzane z chránenej dielne.

„Peti, dnes konečne prišiel na tú revíziu kotla. Zavolal mi o pol desiatej, nestihla som navariť. Odišiel až teraz. Urobím ti niečo rýchle, alebo skočíme na obed k Čarodejovi?“

„Dobrý nápad. Už sme tam dávno neboli.“

Petra si vyberie z menučka vyprážanú tresku so zemiakovo- cibuľovým šalátom. K nej je polievka z čiernej šošovice. Petra polievky neje ani doma, ja naopak. V lete mi polievka stačí. Varia tu výborné a sýte.

Vyberiem sa zaplatiť kartou k baru. Okrajovo som zaregistrovala, že súčasne so mnou prichádza aj mladý muž v cyklistickom drese. Nezaradil sa za mňa, ale tesne vedľa, mala som pocit, že až moc.

„Predbehla som vás? Nechcela som. Prepáčte.“

„Nie, nie. Ale chcem to zaplatiť.“

Nerozumiem. Nepredbehla, ale chce zaplatiť.

Čašníčka sa pýta: „Kartou alebo hotovosť?“

„Kartou,“ odpovedám.

Muž vedľa mňa znova: „Ja to zaplatím! Nechajte!“

„Ale nie! Ďakujeme, netreba.“

„Zaplatím ja,“ potichu trvá na svojom.

„Tak ďakujeme veľmi pekne. Je to od vás milé. Dovidenia.“

Zastavím sa pre vozík, rozprávam Petre, čo sa mi prihodilo.

„Snažil sa byť nenápadný, niečo potichu ešte povedal, zachytila som iba bezbariérová. Bývame na ulici, kde je bezbariérová bytovka. Chodíme tadiaľ denne, možno nás pozná zvidenia. Sedel na terase reštaurácie, vystriehol, keď pôjdem platiť.“

„Mama! To je pekné!“

„Vnímam to ako milé gesto. Všimol som si vás, viem, že váš život je o čosi komplikovanejší, neviem inak vyjadriť spolupatričnosť.“