1.7.2026

Sú prázdniny. Tato Mišo mi priviezol deti o desiatej. Vybehnú z auta rovno za mnou do záhrady.

„Tato sa s dedom zasa strašne pohádal,“ oznamuje Hanka.

„No...tato je aši tlochu šiši! Neplipútal ma v šedačke,“ usmieva sa Nina.

„On jak bol naštvaný na deda, vôbec si to nevšimol. Nina to povedala až pri Delte v Dubnici, tam nemal kde zastaviť. Tak až tam, kde predávajú vonku ovocie zastavil a pripútal ju,“ dopĺňa Hanka.

„Hani, mala by si v budúcnosti aj ty na to dohliadnuť, aby ste boli obe pripútané. Aj dospeláci robia chyby. Ak je tatino rozrušený, nahnevaný, môže sa mu to občas stať.“

***

„Babuľky, šiltovky na hlávky, vonku páli slnko. Ideme pre Peťku do roboty.“

„Ja chcem šlapky miesto sandáliek!“ zmyslí si Hanka.

„Aj ja!“ pridá sa Nina, ako inak.

„Máte ich v garáži, môžete sa tam prezuť.“

Len čo si Hanka obuje šlapky, schmatne kolobežku.

„Ja idem pre Peťku na kolobežke!“

Nina automaticky berie svoju a už sú naštartované.

„V žiadnom prípade! Viete, že vám dovolím takmer všetko, ale toto nie. Máme čo robiť, aby sme cestu s vozíkom zvládli bez kolobežiek.“

„Tak nech ju Nina vráti. Ja som už dosť veľká.“

„Každú chvíľu strácaš šlapku aj keď ideš pešo. Toto vôbec nie je vhodná obuv.“

Hanka trvá na svojom, neustúpi.

„Dievčatá naposledy! Vrátite kolobežky do garáže. Ja pri prechode cez cestu nebudem riskovať. Potrebujem prejsť rýchlo s vozíkom a ešte usmerňovať dve kolobežkárky? Vylúčené!“

Nina ju bez rečí vráti do garáže, Hanka nie. Čakám v otvorených dverách. Vidí, že som odhodlaná, po čase vzdáva boj a vracia aj ona svoju. Pol cesty mi ani ruku nepodá, ale pozvoľna zabúda a vediem si je obe.