Na druhý deň sa v dielni zastavila šéfka Zuzana. Ospravedlnila sa, že musela ísť k lekárovi, chcela sa pre Petru vrátiť, ale nestihla to. Pýtala sa, ako to zvládla. Vyrozprávala jej celý príbeh.

„Mama, teraz vyzerám ako nevďačné decko. Zuzana mi vymenovala, čo všetko pre nás Hanka robí. Bez nej by nebola ani dielňa. Ale to ja všetko viem. Vážim si to. Keby sa ma nepýtala, nesťažovala by som sa na ňu. Že sa staviam do role obete, že iní chodia s barlami aj do lietadla...Keď som povedala že do Talianska nepôjdem, aj keby mi tie peniaze cestovka nevrátila, nechápala. Že to budem neskôr ľutovať, nech nerobím unáhlené rozhodnutia.“

„Peti, ja som nad tým rozmýšľala. Ty si vlastne od začiatku nemala odvahu ísť. To ja som ti povedala, chceš vidieť more, máš šancu. Ak teraz nepôjdeš, už mi nikdy nehovor o mori. Sama som bola vtedy presvedčená, že keď ťa volajú, majú to premyslené. Že majú skúsenosť s vozíčkarmi. Vedia, do čoho idú. Videla som to ružovo, preto som ťa presviedčala. Nemala som na teba takýmto spôsobom vyvíjať nátlak. A po včerajšku už mám aj ja pochybnosti, či ti more stojí z to. Či nebudeš mať viac negatívnych skúseností, ako pekných zážitkov. Včera, keď si plakala, hovorila si, že ti je ľúto, že ma pripravíš o môj voľný čas, plánované bicyklové výlety. Ver mi, že o to vôbec nešlo. Myslela som to naozaj úprimne, keď som ti hovorila, že nám je spolu dobre. Nepotrebujem sa ťa na desať dní zbaviť. Na výlet môžem ísť aj keď si doma. Toľko byť sama zvládneš. Bolo to len o tebe, nie o mne.“

„Keď ty si sa tak snažila. Aj letné pyžamo si mi už kúpila, aj ten biely klobúčik.“

„Ale choď! Klobúčik v týchto horúčavách využiješ aj tu, veľmi ti pristane. Čakajú nás letné pikniky a koncerty. Pyžamo takisto nevyhodíme, zíde sa ti.“

Podvečer jej príde správa od asistentky Mariky, ktorá sa zúčastnila rozhovoru Petry so šéfkou Zuzanou.

Peťka, nech je tvoje rozhodnutie ohľadom dovolenky v Taliansku akékoľvek, ja pri tebe stojím...no bola by som rada, aby to rozhodnutie bolo Tvoje, nie niekoho iného, kto by ťa do niečoho tlačil... človek robí rôzne rozhodnutia, blbé aj múdre...a časom sa môže ukázať, že to čo sa zdalo v tej chvíli múdre, bolo blbé a naopak... človek je len človek, žiadny stroj na dokonalosť... Drž sa Peťka, mám ťa moc rada...ty moja adoptívna dcérenka...