Realita
Večer nemôže zaspať. Ráno sa zobudí, znova plače. Nechce ísť ani do roboty. Prehovorím ju.
Pýtam sa asistentky: „Marika, ako vnímaš ten včerajšok? Chcem poznať aj tvoj názor. Bola si pritom. Hanka mi volala, že super, Petra je bojovníčka, zvládla to. Petra doma plakala a popisovala drsné zážitky. Nepáči sa mi tento prístup. Petre mali povedať vopred, že pôjde bez vozíka, či s tým za takýchto podmienok súhlasí. Bola by zostala doma, tak, ako minulý rok. Ak ju takýmto spôsobom chcela Hanka motivovať na cestu do Talianska, tak sa jej podaril pravý opak.“
„No určite sa mi to nezdalo v pohode. Je pravda, že Peťka si siahla na dno svojich fyzických a psychických síl a obdivujem ju, že to dala.“
„A čo som mala robiť?!“ ozve sa Petra.
„Naozaj nemala na výber. Hanka jej síce ponúkla taxík, ale Petra má nejaký blok. Odmieta taxík aj so mnou. Nikdy sa ním neviezla. A teraz mala ísť sama z Krásneho Duba do Trenčína? Hanka ako chirurgička to vníma asi tak, že má dve ruky, dve nohy. Ale Petra je aj psychiatrický pacient. Ona vyžaduje iný prístup.“
Marika: „ No. Ja som Peťku v praxi nikdy nevidela. Bola som prekvapená, že ona nevyjde ani do autobusu. Ona má krátke tie nožičky a v tých zájazdových autobusoch sú vysoké schody. To ja mám čo robiť, aby som nastúpila. Jedine, že by mala také šúchačky nohavice...“
Nechápeme. Akože by sa šúchala do autobusu po zadku po schodoch, či po kolenách... Zjavne nikto nie je pripravený na vozíčkarku. Hanka vybavila pre ňu jeden apartmán na prízemí. To bolo všetko. Naivne som si myslela, že vedia, čo obnáša starostlivosť o vozíčkara, keď jej ponúkli zájazd do Talianska. Mne sa otvorili oči, keď som videla vystúpiť z autobusu celú skupinu, s ktorou tam má Petra stráviť desať dní. Sedem mentálne postihnutých klientov. Bývalá asistentka Eva, ktorá má 78 rokov. Nezdala sa im dosť zdravá, aby ďalej pracovala v chránenej dielni, ale pošlú ju s nimi ako doprovod do Talianska...Spoliehala som na Mariku, ale tá evidentne Petru pozná iba z lepenia etikiet na balíčky. Za najväčší problém považuje autobus. Stačí ju dopraviť na miesto a tam už bude fungovať sama, s menšou pomocou. Tretia asistentka má byť z kaviarne, ktorá Petru nepozná takmer vôbec. Vraj odišla zo zamestnania pracovať do kaviarne pre problémy s chrbticou.
Taky by se mi to nezdálo, Je to moc narychlo a takovéto novoty by měly být postupné. I když jako hodit do vidy a plav je drsné a někdy účinné. Jsem zvědavá, jak si poradíte. |
zádrheľov stále viac...sprievodkyne " o ničom", pokročilý vek, problémy s chrbticou... majú výlet k moru za odmenu? Budú mať dozor nad skupinou klientov, ktorá potrebuje zvýšenú opatrnosť, pozornosť, fyzickú pomoc...pre Peťu by bol vhodnejší let, dopredu si na letisku zabezpečiť asistenta, "vozíčkára" bezpečne prevezie po letisku, kontrolách až k lietadlu...diaľkový autobus má úzke, strmé schody, celkove úzky priestor, kde by musel jeden Peťu ťahať zhora a druhý tlačiť zdola, vedľa nej by sa ťažko ktokoľvek zmestil...nerada tak cestujem práve pre nekomfortné nastupovanie a vystupovanie...na druhú stranu - ešte to nevzdávať, porozmýšľať, ako to Peti uľahčiť, ak sa len trošku dá...moje prvé stretnutie s morom/Severným/ bolo v Ostende, hoci bol júl fúkal studený vietor, zababušení vo svetroch, aby sme "nezmrzli, a predsa...bol to nezabudnuteľný zážitok...špľachot vĺn, rôzne odtiene vody, ktorú som musela ochutnať, či je skutočne slaná ...bola...v diaľke sťažne plachetníc,siluety veľkých lodí a nový pocit, skvelý, chvejivý, že ho vidím, cítim jeho vôňu, dotýkam sa ho bosými nohami, moje stopy v mokrom piesku...neviem už, koľko ráz som potom ešte bola pri mori / a nielen Severnom/,to už boli dni horúce, plné pláže, ale prvý raz je prvý raz... |
@Jarrda: Hezké pokračování. Dokážeš několika slovy podat, že jako čtenář hned vidím situace, slyším dialog... Ďakujem za komentár, zhodnotenie textu. Od takého zručného autora prózy si naozaj vážim. S tým posledným odstavcom máš pravdu. Je to príliš čerstvé, takto to zo mňa vypadlo. Bude pokračovanie, či pôjde...dozvieš sa |
Hezké pokračování. Dokážeš několika slovy podat, že jako čtenář hned vidím situace, slyším dialogy a cítím emoce. V posledním odstavci je hodně informací najednou, zvážil bych, zda by nebylo dobré oživit nějakou scénou a tím ho odlehčit. Jinak super. Palec nahoru! ...doufám, že nakonec do té Itálie pojede, ne ? |
Nesoulad představy se skutečností běžného života, s požadavky nepřiměřenými k poskytnutým možnostem. Těžký příběh. |
Komentáře