16.6.2026

Mama Monka je objednaná k zubárovi do Trenčianskej Turnej. Zoberie si voľno na celý deň, Nina nemusí do škôlky. Dovezie mi ju o pol jednej. Čakám ich na dvore.

„Ninuška, dnes môžeš rozkazovať ty. Nemusíš sa prispôsobovať Hanke. Chceš ísť hore, do záhradky alebo na ihrisko?“ pýtam sa.

„Na ihjiškooo!“

V tom čase sú tam iba dve deti. Poma je voľná, to je vzácnosť. Rozbehne sa k nej. Behám s kotvou hore, nasadne, spustím ju. Keď ju spustím asi tridsiatykrát a ona kričí: „Ešte!“

Opýtam sa: „Zakričíš niekedy aj dosť! Stačilo?“

„Ešte dvaklát!“

Dohodnuté. Vyskáče sa na trampolínke, v piesku mi navarí polievku, dluhé, deželt, aj kávičku. Celé meničko zopakuje dvakrát a dostane chuť na zmrzlinu.

„Ninuška, ale ja tu nemám peňaženku. Vybehla som iba s mobilom a kľúčami.“

„Šom šmädná.“

„Vieš čo? Tak ideme domov. V garáži mám minerálku. Napiješ sa a Peťka má vo vozíku v ruksaku peňaženku. Pôjdeme aj na tú zmrzku.“

„Ja by šom ši dala dlačie ovočie.“

„Ale mala by si si pripraviť aj inú možnosť. Ak by dnes nemali dračie ovocie, nech nie si sklamaná.“

„Taaaak, jahodovú!“

„Dračie ovocie dnes nemáme,“ oznamuje ujo zmrzlinár.

Už jej chcem vypýtať jahodovú, keď sa nadvihne na špičkách vystrčí hlávku nad pult a ukáže preštekom: „Túto chčem!“

„To je jogurt a čučoriedka. Naozaj chceš túto?“

„Áno! Vieš, ja ši vybelám podľa falby. Nie podla chute.“

Čučoriedková farba maľuje v bielej naozaj lákavo. Podľa toho, ako mizla pod jej jazýčkom, nesklamala ani chuť.

Ponúkla som jej detské kresielko, chcela si sadnúť na veľkú stoličku ako ja. Pozorujem tú štvorročnú slečnu. Veď je to len nedávno, čo sme ju boli pozrieť v pôrodnici...

Kráčame ruka v ruke domov.

„Ja šom šmädná,“ oznamuje.

„Veď už ideme domov. Napiješ sa.“

„Ale ja šom šmädná telaz! My to s maminou liešime tak, že keď nemáme žo šebou pitie, ideme do obchodu kúpiť.“

Ninuška, už máme rovnako ďaleko do garáže, ako do obchodu. Vydržíš.“