„Stačilo, deti!“ zatváram tablet, odkladám ho hore do skrinky.

„Tak nám daj aspoň ten hračkársky!“ žobroní Hanka, ktorá ho zbadala. Odpočíval tam asi polroka, keď im bol zabavený pre hysterické plače, kto ho mal dlhšie.

„Dobre. Ale budete sa striedať, inak ho zasa tak skoro nedostanete.“

Hanka ho ukoristí prvá, ako inak.

Nina najskôr prosí, potom sa už hnevá.

„Ty ši tam dlho! Aj ja chčem!“

„Nemôžeš mať všetko. Tak to v živote chodí,“ odpálkuje ju svojim múdrom veľká sestra.

„Hanka! Podmienka bola, že sa budete striedať,“ zastanem sa Niny.

„Ale keby ma nevyrušovala, už ho dávno mohla mať. Stále ma otravuje, nemôžem sa sústrediť!“

Schmatne ho a beží s ním do podkrovia. Nina za ňou.

„Vráť sa naspäť!“ napomínam ju.

„Ale my máme hore kanceláriu. Budeme sa tam hrať,“ nedá sa Hanka.

Po predchádzajúcich skúsenostiach idem radšej za nimi, nemám rada nespravodlivosť. Hanka Ninu pod mojim dohľadom k tabletu pustí, ale zámerne jej zvolí hru, ktorú Nina hrať nevie a ponad jej plece sa hrá Hanka.

„Tak dosť! Pusti jej tam melódie alebo slovíčka, čo má rada ona.“

„Ty tu neoxiduj a choď preč!“ obráti sa na mňa.

„Dobre, Hanka!“ otočím sa a odchádzam.

Po chvíli príde dole a pýta sa ma: „Čo robíš?“

„Prečo ťa to zaujíma? Poslala si ma preč, tak som tu.“

„Ty sa na mňa hneváš? Ja som ti nič neurobila. Čo je zlé na oxidovať? To je normálne slovo,“ skúša to na mňa.

Neodpovedám jej.

„Len chcem vedieť, čo sa ti stalo. Stále mám usmievavú babku a zrazu,“ naznačuje prstami zvesené kútiky.

„Nepáči sa mi, ako sa ku mne správaš. Nielen to, čo si mi povedala, ale aj akým spôsobom.“

Rozhovor preruší Nina.

„Babi, poď hole! Ty budeš moje dieťa, budeš špinkať a ja budem plačovať.“

Do Hanky akoby strelil, vyletí za ňou a kričí: „Nemôžeš mať aj tablet aj babku. Tak sa hraj s babkou a ja si zoberiem tablet.“

„To sú aké pravidlá? Keby si ty prejavila záujem, mohla som aj tebe zahrať spiace dieťa.“

Už sú v sebe, plačú, kričia a tablet skončil na skrini.